Zo života obce
Informácie o obci
Dôležité
Stredovek
Pred prvou písomnou zmienkou
Pojem prvá písomná zmienka sa najčastejšie pokladá za výročie
vzniku mesta alebo osady. Nie je tomu tak. Prvá písomná zmienka nie je
totožná s údajom o vzniku obce, ale môžeme hovoriť o jej
vstupe do histórie. V našom historickom priestore (stredné Považie) by
bolo veľmi vzácne, keby sme našli v prameňoch priamy údaj
o založení obce. Je to predovšetkým z toho dôvodu, že
kontinuita osídlenia Považia bola nepretržitá a v období, keď
prebiehal proces vznikania stredovekých obcí, nebolo potrebné vytvárať
nové sídliskové celky, pretože ľud tu už dávno žil.
Tieto úvahy potvrdzujú už archeologické nálezy v širokom okolí
Melčickej doliny. Do pravekej histórie vstúpili Melčice objavmi sídliska
z mladšej doby bronzovej – s kultúrou lužickou, priamo
v chotári obce v lokalite Hradná i podobnými nálezmi
v Zemianskom Lieskovom. Tam objavili archeológovia i kostrové
pohrebisko z obdobia veľkomoravského a pred šestnástimi rokmi vzácny
hromadný nález viedenských pfenigov z 12. –13. storočia a
pražských grošov zo 14. storočia, svedectvo o frekventovanej
komunikácii alebo dôležitej križovatke ciest.
Na toto prehistorické osídlenie v priestore bohatom na
spoločensko-politické pohyby nadviazalo osídlenie ranostredoveké –
v miestach okolo oboch potokov pretekajúcich obcou a pri meandrujúcom
Váhu, ktorý začiatok melčického chotára neustále zaplavoval a vytváral
sihote. Územie, na mieste ktorého vyrástli v tesnom susedstve Melčice
so Zemianskym Lieskovým a Žabokrekmi, Štvrtok, Ivanovce, Malé Bierovce,
Adamovce a ďalšie blízke obce bolo v období raného stredoveku nielen
geograficky zaujímavé, ale i strategicky významné. Ovplyvnila ho
dôležitá kráľovská cesta i brod na Váhu, kde sa vyberalo mýto,
susedstvo Beckovského hradu a v neposlednom rade blízkosť hranice so
vznikajúcim českým štátom. Toto teritórium, ktorého súčasťou bolo
územie spomínaných privážských obcí až po Moravské Lieskové a Nové
Mesto, (na uhorskej strane pokračovalo ďaleko na juhozápad až ku
historickým Strážam (Krakovany pri Piešťanoch)) sa nazývalo konfínium
– confínium Hungariae a jeho okraj ohraničovala spomínaná dôležitá
cesta na pravej strane Váhu. Na českej strane siahalo až po rieku Olšavu a
Moravu a volalo sa Lucko – alebo lucká provincia. Predstavovalo
niekoľkokilometrový úsek od hranice na jednej i druhej strane krajiny,
plné zásekov a priechodov, dobre strážené ale zo začiatku neobývané a
dlhší čas neutrálne. Pohraničné územie nebolo nikdy pokojné,
dochádzalo tam k častým šarvátkam. Každý štátny útvar sa snažil
v 11. a na začiatku 12. storočia získať vojenskými výpravami pre seba
kus teritória. Časté boli vpády vojsk uhorského kráľa Kolomana
i českého kniežaťa Svätopluka. Pomery na tejto hranici sa zmenili po
roku 1116, keď sa na Luckom poli pri rieke Olšave odohral zápas medzi
českými a uhorskými vojskami. Uhri utrpeli porážku, ktorá kráľa
Štefana II. stála odstúpenie časti územia, nachádzajúceho sa medzi
Bielymi Karpatmi, riekami Olšavou, Moravou a Veličkou. Odvtedy sa stalo
konfínium súčasťou českého štátu a hranica sa tak posunula a ustálila
na hrebeňoch Bielych Karpát, približne na tej čiare ako ju poznáme dnes.
Obyvateľstvo osád pravobrežného Váhu nemalo kľud ani
v nasledujúcich storočiach, veď sa nachádzalo neďaleko moravských
hraníc, kadiaľ prenikol nepriateľ ničiaci všetko živé -Tatári.
Najhrozivejšie boli tatárske vpády v rokoch 1241–1242. Vtedy
prešiel jeden prúd hôrd cez Poľsko a Moravu do Uhorska a plienil
juhozápadné Slovensko, aj Nové Mesto a široké okolie. Mnoho osád bolo
zničených, vypálených, kontinuita osídlenia načas prerušená.
Uhorský panovník Belo IV. v snahe zabezpečiť sa proti ďalšej
podobnej pohrome urýchlil dobudovanie nového systému krajiny, hlavne
kamenných murovaných hradov (Čachtice, Tematín, Súča). Opevňovacie
práce sa konali i na Beckovskom hrade, ktorý za plienenia Tatárov už
stál. K hradu v tomto období patrilo aj rozsiahle územie, ktoré
tvorilo pohraničnú župu a posádka kontrolovala aj spomínané pohraničné
pásmo bývalého konfínia.
Melčice – súčasť Beckovského panstva
Po tatárskom vpáde sa tieto priestory začali rýchlo zaľudňovať
– kolonizovať, vznikali zárodky dnešných dedín. Je možné, že
k Beckovskému hradu už vtedy prináležali prvé osady, medzi nimi aj
Melčice. Pramenný doklad o ich existencii však chýba až do konca 14.
storočia. Podobne sa z listín nedozvedáme ani o rozsahu samotného
Beckovského panstva. Nevieme, z ktorých obcí vlastne pozostávalo,
pretože prvá známa kráľovská donácia z roku 1379 ich názvy
neobsahuje. Vtedy daroval Ľudovít l. (Veľký) za zásluhy v bojoch na
Balkáne a v Taliansku hrad Beckov s panstvom Mikulášovi Bánfimu,
ale obce text listiny bližšie nešpecifikuje, nevieme teda, či sa Melčice
už vtedy stali súčasťou Beckovského panstva. Podobne je tomu tak i v
ďalšej listine kráľa Žigmunda Luxemburského z roku 1388, ktorou sa
panstvo s hradom
Beckov dostáva do vlastníctva jednému z najvernejších
kráľových služobníkov Ctiborovi zo Ctiboríc, ani tam nie je vymenovaná
ani jedna z obci, tvoriaca rozsiahle panstvo a pritom je viac ako
pravdepodobné, že Melčice existovali už vtedy.
Až o desať rokov neskôr, keď si Ctibor necháva potvrdiť svoje
rozsiahle majetky, sa naša obec konečne dostáva do písanej histórie a
vynára sa tak z anonymity. Žigmund dal 16. júla 1398 vyhotoviť
listinu, v ktorej nariadil Nitrianskej kapitule, aby prostredníctvom
kráľovského človeka uviedla Ctibora do držby Beckovského panstva:
"My (Žigmund Luxemburský), náš kráľovský hrad Bolunduch (Beckov) ležiaci v Trenčianskej stolici so všetkými príjmami a majetkami a s mestečkom nazývaným Ujhel patriacim k tomuto hradu prostredníctvom tejto našej vyhotovenej listiny nášmu vernému, milovanému a vznešenému mužovi, udatnému vojakovi Ctiborovi zo Ctiboríc a jeho dedičom a potomstvu všetkých potomkov… za veľké zásluhy vernosti naveky dávame… Do tohoto panstva a všetkých majetkov chceme ho právoplatne uviesť, ak by však proti tomu nepovstalo protirečenie. Preto Vám prísne nariaďujeme, aby ste poslali človeka pre vyhotovenie dôveryhodného svedectva… Na miesto spomenutého hradu zvaného Bolunduch a všetkých jeho majetkov v prítomnosti susedov tam právoplatne zvolaných a osobne prítomných uvedie sa spomenutý pán Ctibor do svojho panstva na večné vlastníctvo a držbu "
Nitrianska kapitula potom spísala z podnetu kráľovského nariadenia
dňa 31 augusta 1398 svedectvo o majetku Ctibora vo forme
podrobného hlásenia kráľovi. A práve v tomto, pre nás
dôležitom a závažnom dokumente sa vôbec po prvý raz v histórii
predstavuje celé Beckovské panstvo s vymenovaním všetkých obci
k nemu prislúchajúcich, nechýbajú ani Melčice. Mená majetkov ako aj
dedín spomenutého hradu sú: civitas Bolunduch (mesto Beckov), Noghochk
(Kočovce), Ujfalu (Nová Ves), Mymsych (Mnešice), Leskow (Moravské
Lieskové), Chetertekhel (Štvrtok), Kochych (Kochanovce), lwany (Ivanovce),
Myliche (Melčice)… a ďalšie. Listina obsahuje najstaršiu písomnú
správu nielen o Melčiciach, ale aj o väčšine ďalších obcí
panstva.
Na začiatku 15. storočia, keď krajinu ohrozovali nájazdy husitov,
patrili Melčice Ctiborovi II. No napriek opatreniam husitská výprava
v roku1428 spôsobila v našej oblasti veľké škody. V roku
1434, keď Ctibor II., hlavný veliteľ uhorských vojsk proti husitom zomrel,
sa jeho dcéra Katarína snažila získať majetok svojho otca, ale dostala iba
zvyčajnú dievčenskú štvrtinu :). O Ctiborove majetky mal záujem aj
jeho bratranec Nikolajko a viaceré šľachtické rody. Patrili k nim aj
Bánfiovci, ktorí už v rokoch 1379 –1388 panstvo vlastnili.
Pavlovi Bánfimu tým, že si vzal za ženu Katarínu, Ctiborovu dcéru sa
podarilo doslova v posledných hodinách Žigmundovho života 8. decembra
1437 získať kráľovskú donáciu na celé Beckovské panstvo. Pavol
Bánfi, používajúci taktiež predikát z Beckova – de Bolondoc,
sa stal zakladateľom beckovskej vetvy rodu Bánfi. Majetkové pomery medzi
početnou rodinou komplikované, musel ich riešiť neraz sám panovník. Tak
sa dostalo Beckovské panstvo znova do kráľovských listín, v roku
1471, kde je celý zoznam obci, medzi nimi nechýbajú ani Melčice so
smiešnym názvom Mylychiche.
Ďalším písomným prameňom, v ktorom sa spomína naša obec ako
villa Mylchytz, je listina z 3. júla 1477, ktorou Matej Korvin potvrdzuje
a schvaľuje deľbu majetkov medzi Bánfiovcami. Podľa vzájomnej dohody
väčšiu časť panstva získal Pavlov syn Ján Bánfi, nazývaný Šišak,
ktorý jediný sa snažil udržať celistvosť panstva aj napriek tomu, že
menšie majetkové diely sa dostali do rúk potomkom po ženskej vetve
Séčiovcom a Kanižajovcom. Po smrti Jána Bánfiho sa však nepodarilo
udržať celé panstvo, pretože jeho deti Anton a Dorota vydatá za Mikuláša
Tarczaya, dali v roku 1522 svoje čiastky (porcie) nielen
v Melčiciach, ale i Ivanovciach a Novej Vsi do zálohy Ambrózovi
Šarkányovi (Šarkanovi), krajinskému sudcovi. Tento vplyvný šľachtic
vlastnil s manželkou Žofiou Záblatskou Lednický hrad, ktorý mu
o tri roky potvrdil v donácii panovník.
Obyvateľstvo Melčíc v najstaršom urbári
Na sklonku stredoveku sa objavujú aj iné dokumenty ako kráľovské
donácie, ktoré nás bližšie informujú o obyvateľoch obce a ich
menách, zamestnaní a majetkových pomeroch. Týmito dokumentárni sú urbáre
panstva. Nimi si vrchnosť zisťovala stav svojich majetkov a presne spisovala
povinnosti poddaných voči zemepánovi, čím si zaisťovala vyšší výnos.
Najstarší urbár Beckovského panstva, v ktorom sú spísané aj
povinnosti poddaných Melčic, je z roku 1522. Obec je v ňom
zaznačená ako Mylczycz. Na začiatku sa stretneme po prvýkrát s menami
richtára – Blažej Goliáš (Golyas) a prisažných: Kristín Šulek,
Jakub Radniak, Ján Lodko a Peter Kúzel (Kwzel).
Sedliakov, ktorí vlastnili štvrtinové usadlosti, bolo 9: Mikuláš
Križanovič, Bartolomej Kulhan, Ján Lodko, Pavol Cibulka (Czybulka), Martin
Miško, Valentín Zaruzenič, Juraj Janovič, Juraj Vaniga, Andrej Martinkov,
všetko priezviská, ktoré sa dnes už v Melčiciach nevyskytujú.
Polovičných sedliakov urbár uvádza 11, medzi nimi aj richtára Goliáša,
Jána Wakoša, Jána Maczejo-viech, Jakuba Radniaka a i. Jedna sesia bola
oslobodená od platby – zaiste zárodok neskoršieho kuriálneho majetku
Melčických.
Sedliaci odovzdávali panstvu dávky trojakého druhu. Na prvom mieste to
boli platby, čiže poruby, v urbári kombinované s druhým typom
dávok, tzv. zosypmi. Na sviatok sv. Juraja platili všetci tridsať denárov
cenzu, iba richtár bol oslobodený od dávok, ale pri ustanovení do funkcie
musel dať jedného baránka.
Na sviatok Petra a Pavla dávali všetci sedliaci spoločne jedného
barana. Na sviatok Štefana kráľa museli odovzdať panstvu drevo a zaplatiť
16 denárov. Okolo sviatku sv. Michala archanjela museli zaplatiť cenzus
30 denárov a odovzdať sliepku, hus a štvrtinu masla a syra,
3 merice pšenice a raži, ovsa 8 meríc, hrachu a prosa
3 merice, okrem 3 meríc vysemenenej konope ešte 3 zväzky
(kyty) konope, 10 kapustných hláv, chmeľu 1 mericu. Všetci spolu
ešte k tomu museli panstvu odovzdávať 1 vola, 2 vykŕmené
prasiatka, od dvoch štvrtinových usadlostí 1 voz sena.
Na Vianoce všetci platili 30 denárov, dávali sliepku, koláč,
6 vajec, voz dreva, pintu masla, 2 pinty syra.
Na 40-dňový pôst dávali sedliaci okrem dreva aj 16 denárov a
ryby. Na Veľkú noc odovzdávali 6 vajec a všetci spoločne
1 baránka.
Medzi ďalšie povinnosti sedliakov voči panstvu patrili roboty
(labores). Urbár im prikazoval orať, siať, kosiť a zvážať tak ako
v ostatných susedných obciach.
V Melčiciach boli v tom čase tri mlyny. Urbár ich
nelokalizuje, iba udáva mená a platby mlynárov. Majiteľom prvého bol Ján
Kúzel (Kwzel), ktorý platí ročne 1 zlatý (florén), podobne vdova
Margaretha Martinkova mala jeden mlyn a platila takisto 1 florén a
tretím mlynárom bol Berko, ktorý zaplatí najmenej – 28 denárov.
Druhou skupinou obyvateľov obce boli tzv. hostáci, (hoštáci),
povinnosti mali také isté ako sedliaci.Patrili sem: Pavol Šulko (Swlko),
Martin Švec (Sswecz), Matyáš Hlavná, Paulyk Švec.
Želiarov (inkvilfnov) napočítal urbár 9. Majú zaujímavé mená:
Štefan Prštek, Imrich Krajci, Andrej Hrbaš, Valentín Zelnik, Krištof
Prštek, Jakšo, Martin Kabinec, Juraj Paulikovič, Štefan Martinkov. Na konci
urbáru je dopísaná poznámka Ladislava Nagya, kastelána hradu Beckov, ktorý
zaznamenal v roku 1542 poníženú šuplíku – prosbu poddaného
Martina Šul(ka) „de Mylczicz“, ktorý mal usadlosť, ale tá bola
vtedy opustená a pretože chcel vystavať murovanú stavbu, žiadal neplatiť
ročný cenzus.
Zemianske Lieskové vstupuje do písaných dejín.
Dnešné Zemianske Lieskové sa vyvíjalo celkom inak ako Melčice. Od
počiatku bolo typickou kuriálnou obcou, nespomínalo sa ani v jednej
kráľovskej donácii, pretože bolo vyňaté z komplexu rozsiahleho hradu
Beckov. Zaiste existovalo ako majer alebo predium hradného služobníka alebo
zemana, skôr ako sa po prvýkrát dostalo do písanej histórie, ktorá ho
spomína až takmer na konci 15. storočia, v roku 1478. Vtedy ho dostala
do držby významná rodina Szlopnianska, ktorí si odvodzovali meno spočiatku
podľa dediny Slopná, (dnes časť obce Lieskov pri Považskej Bystrici). Bola
to jedna z najstarších zemianskych rodín Trenčianskej stolice,
Gašpar- literát sa spomína v roku 1459 ako bojovník
v službách kráľa Mateja, v slovenskej listine z roku 1460(!)
sa píše ako Gašpar Slopniansky. Jeho syn Menhard rozmnožil majetok
o Teplú (Trenčianska Teplá) a v roku 1470 získal od
panovníka na celé storočie hrad a panstvo Vršatec. V slovensky
písanej listine z roku 1479 sa uvádzal sám ako „Menharth
Slopneho a Wrssatcze.“ Mal syna Mikuláša a dcéry Katarínu a Boru,
ktorí už vystupujú pod menom Vršatecký (Oroslánkôi). Rodine
Slop-nianskej patrili najskôr majetky v hornej časti Trenčianskej župy
– Tuchyňa, Pruské, Bohunice, neskôr zálohovaním získali diely aj
v kuriálnych obciach dolného Považia, v roku
1475 v Malej Chocholnej a v roku 1478 aj v Lieskovom.
Svoje čiastky tu mal pôvodne Juraj Verebélyi, ktorý dostal Lieskové
donáciou od kráľa Mateja, ale o svoje sa prihlásili Martin Zamaróci a
rodina Slopnianska. Poslednými mužskými potomkami rodu zo Slopnej boli Ján,
ktorý žil do roku 1549 a jeho syn Mikuláš II. Vršatecký, ktorý
zomrel na hrade v mladom veku v roku 1574, onedlho aj jeho matka
Kristína Jakušičová.
V roku 1496 dostal Lieskové od rodiny Slopnianskej Osvald
Rozvadský z Malých Stankoviec. Svoje diely mali v obci, ktorá sa
už písala Nemeslieszko alebo aj Leskowe nobilium a nie ako udáva staršia
literatúra iba Leszko, aj rodina Žambokréty, zo susedných Malých
Žabokrekov, kde bol Juraj v roku 1478 uvedený ako sused
„Nemeslieszko“. V prameňoch sa obec písala ako Sabokregh
(1478), Zabokrek (1489), Sambokreth, Sabokrek, Sambokrek
Zo súpisu z roku 1596 sa dozvedáme aj meno melčického
richtára. Bol ním Adam Zstaniak (Staňák). Okrem počtu zdanených port,
ktorých je spísaných 11, sú uvedené aj počty sedliakov, štvrtinových
32, želiarov 24. Zaujímavá je poznámka o troch opustených mlynoch
v Melčiciach, čo preložené do historickej reči znamenalo
predchádzajúcu povodeň alebo prechod vojsk obcou tak častý
v nepokojných protitureckých časoch.
Lieskové sa v tom roku spomína ako Ljeskowpenes Mylchitz (Lieskové
pri Melčiciach) so 6 portami a richtárom Jurajom Kozičom.
V niektorých rokoch sú uvedení aj majitelia – zemania
(v rokul 553 Rožoňovci a vdova po Jurajovi Turzovi).
Zaujímavý je aj súpis z roku 1598, kde sa už dozvedáme aj počty
domov v obci. Spolu ich bolo v Melčiciach 58, (toľko florénov
musela obec spolu aj zaplatiť, čiže jeden zlatý na dom).
V 26 bývali sedliaci a v 32 želiari.
O nepokojnom období na začiatku 17. storočia svedčia zápisy
v súpisoch všetkých obcí Beckovského panstva. Melčice so skomoleným
názvom pisára Michich majú zničené všetky mlyny, schudobnelých želiarov
udávajú 4, ostatných 23, sedliakov 28, richtárom bol Juraj Nowakow
(Novák), port napočítali 9.
Páni Melčickej doliny – spletité vlastnícke vzťahy na
Beckovskom panstve
V písomnostiach zo 16. a 17. storočia sa stretávame
s rozmanitými menami šľachticov, ktorým patrili čiastky
v Melčiciach, Lieskovom aj Žabokrekoch, spoločne s určitým
počtom poddaných. Táto rozdrobenosť, charakteristická hlavne pre
Beckovské panstvo, mala svoje príčiny vo vývoji vlastníckych vzťahov.
Majetkové pomery sa skomplikovali už v polovici 16. storočia. Hrad
a panstvo nepatrili od čias Jána Bánfiho – Šišaka (zomrel pred rokom
1522) výlučne Bánfiovcom. Dievčenská čiastka pripadla Jánovej sestre
Dorote, po jej výdaji Rozgoňovcom, potom po ženskej línii Kanižajovcom,
až sa dostala do rúk mocným a vplyvným Nádašdyovcom. František Nádašdy
(1554–1604), manžel Alžbety Báthoryovej podnikal všetko preto, aby
získal polovicu panstva. Podarilo sa mu to v roku 1590, keď sa celé
panstvo rozdelilo medzi neho a Jána
Bánfiho, pravnuka Bánfiho-Šišaka. Delil sa nielen hrad, ale aj poddaní
panstva, majere, rybníky, mlyny, lesy, úrodná pôda. Melčice17 pri tomto
delení dostali nielen dvoch majiteľov, ale i nových susedov, ktorých
listinou potvrdili: Ladislav a Štefan Rakolubský, Mikuláš Podhradský, Ján
a Mikuláš Žabokretský a Juraj Bughár z Hornej Drietomy. Sedliakov,
ktorí patrili Nádašdymu bolo 16, prvý bol zapísaný mlynár Ján Ďurček
aj s mlynom, za ktorý platil až 11 florénov, ďalej Ján
Ondrejovič, Matej Novák, Mikuláš Zaručnik, Michal Vaclavičovič,
Mikuláš Plesnivý, Ján Očenáš, Václav Krajčovič, Mikuláš Tuchny,
Ján Streka, Martin Miškovič, vdova Matejka, Andrej Zaruzenič, Mikuláš
Novák. Bánfimu patrilo 15 sedliakov, z nich dvaja aj s mlynom
-Adam Zstanek (Staňák), (jeden z najbohatších sedliakov, lebo vždy
platil najviac zo všetkých) a Ján Miškovič. Zaujímavé sú mená
niektorých z nich – Adam Dejdovech, Pavol Vraždovjech, Ján
Paulovič, Benedikt Malyk, Martin a Benedikt Plesnivý. V porovnaní
s posledným súpisom poddaných z roku 1522 došlo
k zmene, opakuje sa iba priezvisko – Malyk, Zaruzenič, pribudli
Krajčovič, Mišovič (Miškovič?) z Vraždovjecha sa stal časom
Vražda.
Po rozdelení v roku 1590 mali obe časti panstva rozličné
osudy. Bánfiovská časť nezostala dlho v celistvosti, pretože
v roku 1595 padol v boji proti Turkom Ján Bánfi a vymrela ním
po meči beckovská vetva Bánfiovcov. Nároky na dedičstvo začali dôrazne
uplatňovať i sestry Jána Bánfiho. Anna, vydatá za Gašpara Majlátha
potomstvom ďalej odovzdávala čiastku panstva rodom Hereckých, Suňogovcom,
Pongrácovcom, Révayovcom. Čiastka, ktorá pripadla druhej seste Jána
Bánfiho Alžbete, vydatej za Petra Ráttkaya, sa tak rýchlo ne-drobila,
udržali šiju po štyri generácie. Majetkové diely mali v obciach
Beckovského panstva i iné šľachtické rody po línii dcéry Pavla
Bánfiho Doroty – Cha-zárovci, Dersffyovci, Rozgoňovci, Frangepánovci,
po roku 1611 Esterháziovci.
Nádašdyovskú časť panstva mala od roku 1596 v rukách
manželka Františka Nádašdyho Alžbeta Báthoryová. Po jej smrti si
rozdelili túto časť panstva deti Alžbety Pavol Nádašdy a Katarína,
vydatá za Juraja Drugetha. Dedičstvom prešli majetky na deti, jedna
z dcér Drugetha, Alžbeta, bola vydatá za Ladislava Révaya, ktorý bol
od roku 1631 kapitánom Beckova a prefektom (správcom) rozsiahleho
Beckovského panstva. V roku 1617 došlo k ďalšiemu deleniu
tejto časti panstva medzi Jurajom Drugethom a manželkou Pavla Nádašdyho
Zuzanou. Vo všetkých obciach sa rozdelili medzi zemepánov sedliaci
i želiari, v Melčiciach pripadli Nádašdyovcom sedliaci,
obývajúci celú sesiu – usadlosť: Pavol Novák, Andrej Zaruzeni, Ján
Plesnivý, Ján Juričko, Ján Macejko, Michal Miškovič a Drughetovcom ôsmi
bohatší sedliaci s dvoma, aj jednou sesiou Juraj Novák, Ján
Šablička, Martin Berkovič… a ďalší, aj so šiestimi želiarmi so
známymi i celkom novými priezviskami, aké sa dosiaľ v súpisoch
nevyskytovali: Václav Vražda, Andrej Kováč, Jakub Polák, Michal Beniak,
Ján Biely a i.
Všetky spomenuté rody boli vlastne spolumajiteľmi obcí.
