Zo života obce
Informácie o obci
Dôležité
Huby
Huby – fungi, táto zvláštna kategória živých organizmov, zahŕňa viac ako 250 tisíc druhov, z ktorých je dodnes popísaných asi 100 tisíc. Veľkú väčšinu tvoria tzv. nižšie huby – mikromycéty – od mikroskopických húb cez známe plesne, ktoré sú dôležitými producentmi antibiotík používaných v lekárskej praxi. Zvyšok sú tzv. vyššie huby – makromycéty, ktoré sú stredom záujmu hubárov. Podľa doposiaľ zaužívaného systematického členenia živej prírody sú huby charakterizované ako stielkaté rastliny, ktoré nemajú asimilačné farbivá schopné tvoriť z neústrojných látok, organické látky prijímajú z odumretých alebo živých organizmov. Preto je ich systematické zaradenie sporné a podľa najnovších vedeckých štúdii je potrebné huby vyčleniť ako samostatnú ríšu popri ríši rastlín a ríši živočíchov. Avšak tieto sporné otázky nie sú dôležité pre praktických hubárov, ktorých záujmom je zber a využitie plodníc, tzv. vyšších húb. U nás rastie približne 4 500 druhov vyšších húb. Pre praktické využitie sú zaujímavé plodnice vreckatých húb – Ascomycetes a bazídiových (stopkato-výtrusných) – Bazidiomycetes.
Vreckaté huby – Ascomycetes
Z tejto skupiny sa v katastri obce Melčice-Lieskové vyskytujú viaceré jedlé druhy. Aj keď ich plodnice majú pri svojej veľkosti pomerne malú hmotnosť -hlúbik i klobúk sú duté – sú zaujímavým spestrením jedálneho lístka gurmánov v jarnom období. V apríli až máji rastie v svetlých listnatých lesoch smrčok jedlý – Morchella esculenta. Od marca do konca mája rastie na okraji lesa, v záhradách a parkoch, na rumoch a spáleniskách smrčok kužeľovitý – Morchella conica. Obidva smrčky sú výborné jedlé huby. To isté platí aj pre príbuzný smrčkovec český – Verpa bohemica, cenený pre včasný jarný výskyt.
Bazídiové huby – Bazidiomycetes
Najzaujímavejšia skupina húb pre obyvateľov regiónu, ako aj pre
praktických sezónnych hubárov z okolia. Z okruhu bruchatkovitých
je najznámejšia prášnica bradavičnatá – Lycoperdon perlatum. Rastie
hojne v ihličnatých i listnatých lesoch. Kým je vnútri belavá,
je jedlá. Na pasienkoch a lúkách rastie príbuzný rozpadavec obrovský-
Langermannia gigantea. Kým prášnice možno pripraviť v kuchyni
s vajcom ako mozoček, narezané plátky vatovca možno vyprážať ako
rezne – rovnako iba ak je vnútro biele.
Medzi lupeňovité patria známe muchotrávky. Aj laik pozná muchotrávku
červenú – Amanita muscaria – krásku s červeným klobúkom a
bielymi škvmami. Obsahuje jedovaté látky súhrnne nazývané mykoatropín,
ktoré vyvolávajú psychické poruchy. Je však známe, že tieto huby
s obľubou konzumujú veveričky – príklad narkománie
v živočíšnej ríši. Najjedovatejšou európskou hubou, ktorá tu
tiež rastie, je muchotrávka zelená – Amanita phalloides, ktorá
každoročne spôsobuje u neskúsených hubárov prudké otravy často
končiace smrťou. Prudko jedovatá je taktiež muchotrávka tigrovaná –
Amanita pan-therina. Okrem jedovatých durhov muchotrávok tu však rastú aj
tri druhy muchotrávok, ktoré sú jedlé. Najviac sa zbiera muchotrávka
červenkastá -Amanita rubescens, vynikajúca jedlá huba. Menej zbieraná je
muchotrávka hrubá – Amanita spissa, nakoľko je možná zámena
s jedovatou muchotrávkou tigrovanou. Treťou jedlou je muchotrávka
cisárska – Amanita caesarea. Túto vynikajúcu jedlú hubu si veľmi
cenili už v starom Ríme, odkiaľ pochádza aj jej názov caesarea
– cisárska. Pre jej ojedinelý výskyt v posledných rokoch je
zaradená medzi ohrozené druhy.
Ďalšou skupinou lupeňovitých sú bedle. Najznámejšia je bedľa
vysoká -Macrolepiota procera – chutná jedlá huba. Rovnako chutná je
jej drobnejšia príbuzná bedfa červenejúca – Macrolepiota rhacodes.
Do rovnakej skupiny patria pečiarky, veľmi obľúbené huby, ktoré sa
pre labužníkov pestujú celoročne. Z pôvodných druhov sa v tomto
regióne vyskytujú jedlé druhy: pečiarka poľná – Agaricus campester,
pečiarka ovčia – Agari-cus arvensis, pečiarka šupinkatá –
Agaricus squamulifer, pečiarka snehobiela – Agaricus chionodermus a
pečiarka obrovská – Agaricus augustus.
Medzi prvé jame huby okrem spomínaných smrčkov patri chutná
čírovnica májová – Calocybe gambosa, známa ako májovka.
Do rovnakej skupiny patria huby rastúce na jeseň, pri ktorých sa hubár
lúči s hubárskou sezónou. Sú to pôvabnica fialová – Lepista
nuda a pôvabnica dfojfarebná – L. saeva. S príchodom prvých
mrazov je to výstižne pomenovaná pôvabnica inovaťová – Lepista
nebularis.
Medzi najobľúbenejšie huby neskorej jesene patria podpňovky –
michalky či václavky. Sú to drevokazné huby, ktoré pri premnožení môžu
ohroziť i živé stromy a kry. Podpňovka obyčajná – Armillariella
mellea, ktorá parazituje na koreňoch a kmeňoch listnatých stromov. Jej
príbuzná podpňovka smreková -Armillariella obscura rastie na kmeňoch,
pňoch a koreňoch jedlí a smrekov. Je rovnako jedlá, chutná, ale na
prípravu si obe žiadajú dlhšiu, aspoň dvadsať-minútovú tepelnú
úpravu.
Do tejto skupiny patrí aj tanečnica poľná – Marasmius oreades.
Objavuje sa na lúkách a trávnatých miestach od mája do decembra. Už
zďaleka sú zreteľné „čarodejné kruhy“, ktoré tmavším
sfarbením tráv signalizujú jej prítomnosť. Je to výborná jedlá huba
vhodná hlavne do polievok.
Šupinačka menlivá – Kuehneromyces mutabilis rastie na pňoch
odumretých stromov od apríla do novembra. Je jednou z prvých jarných
húb a v prípade neúrodného hubárskeho roka aj
„náplasťou“ za cennejšie druhy. Je to výborná jedlá huba
vhodná do polievok, ale aj na nakladanie do octa.
Do skupiny lupeňovitých patria aj hnojnlky. Plodnice hnojníka
atramentového – Coprinus stramentarius rastú od mája do novembra.
Hnojník obyčajný – Coprinus comatus rastie od jari do jesene pri
lesných cestách, na pasienkoch, v záhradách i v parkoch, často
aj na kompostoch. Upozornenie! Hnojník obyčajný sa nemá miešať
s inými druhmi húb. Po jedle z hnojníka atramen tového sa nesmie
požiť nijaký alkoholický nápoj. Hrozí otrava ako po konzu mácii
muchotrávky zelenej!
Dostali sme sa k plávkam, kde okrem nejedlých druhov nemáme prudko
jedovaté huby. V listnatých lesoch melčicko-lieskovského regiónu
rastie hojne jedlá plávka celistvookrajová – Russula integra.
Výborná jedlá huba je plávka modrastá – Russula cyanoxantha. Rovnako
chutná je plávka mandľová – Russula vesca, ktorá rastie
v listnatých lesoch hlavne pod dubmi, ale aj v ihličnatých lesoch.
Pod smrekmi a brezami rastie v lete jedlá plávka trávozelená . Russula
aeruginea. Aj keď v tomto regióne rastie viac druhov plávok, zavŕšime
ich výpočet vyhľadávanou plávkou zelenkastou – Russula virescens.
Rastie najmä v dubinách a brezinách. Od ostatných plávok sa odlišuje
tým, že nemá na klobúku súvislú pokožku, ktorú treba u ostatných
plávok pred kuchynskou úpravou stiahnuť. Má pevnú konzistenciu, čím si
vyslúžila názvy „kamenáč“ či „kamenná“.
Výborná jedlá huba vhodná na rôzne použitie.
Výraznú skupinu jedlých húb predstavujú rýdziky. Rýdzik pravý-
Lactarius deliciosus rastie pod borovicami v trávnatých a machových
porastoch. Oveľa hojnejší je v smrečinách Melčickej doliny rýdzik
smrekový – Lactarius de-terrimus. Obidva rýdziky sú vhodné na
opekanie, ale aj do polievok. Sú to najchutnejšie huby na konzervovanie
v octovom náleve. Rýdzik surovička -Lactarius volemus rastie
v listnatých lesoch. V posledných desaťročiach však
z pôvodných nálezfsk zreteľne ubúda. Príčinou je zrejme zvyšujúca
sa ťažba dreva, pri ktorej sa likvidujú staré porasty, kde tento rýdzik
pôvodne rástol. Z jedlých druhov je najhojnejší rýdzik korenistý
(mlieč) – Lactarius piperatus, ktorý rastie v zmiešaných lesoch.
Má tuhú dužinu, preto je potrebná jeho tepelná úprava. Po nakrájaní a
posolení, pridaní rasce a cibule pečieme na slanine. Je vhodný aj na
konzervovanie v octovom náleve.
Medzi lupeňovité patrí tiež hliva ustrícovitá – Pleurotus
ostreatus, ktorá sa dnes už hojne pestuje na rôznych substrátoch.
V prírode rastie na listnatom, zriedkavo ihličnatom dreve obyčajne vo
väčších trsoch a plodnice sú stre-chovite nad sebou. Výborná jedlá huba
na všestranné použitie.
Do rovnakej skupiny patrí kuriatko jedlé – Cantharellus cibarius,
vyhľadávaná chutná huba, ktorú pozná aj laik. Žiaľ, v posledných
rokoch ustupuje a miestami je už zriedkavá. Je indikátorom čistoty
ovzdušia. Jej stavy decimujú priemyselné exhaláty a na ne naväzujúce
kyslé dažde.
Lievik trúbkovitý – Craterellus cornocopioides je neprávom
nedocenená veľmi chutná jedlá huba. Príčinou je zrejme jej tvar a
sfarbenie. Plodnice sú sadzovosivé alebo čierne s fialovým odtieňom.
Druhový názov cornucopioides v preklade značí „roh
hojnosti“, čo sa vzťahuje na jej tvar. Je vhodná do polievok,
omáčok, ako aj do zmesí v octovom náleve. Nakoľko je silne
korenistá, je možné plodnice usušiť, zomlieť a používať ako výborné
takmer orientálne korenie.
Dostali sme sa ku skupine hríbovitých húb, ktoré sú stredom záujmu
všetkých hubárov. V melčicko-lieskovskom regióne sa stretávame
s viacerými známymi druhmi. Najviac cenený je hríb smrekový –
Boletus edulis. Žije v symbióze (spolužití) so smrekom.
V listnatých lesoch rastie hríb dubový (dubák) – Boletus
reticulatus. Tretím rodným bratom je hríb bronzový – Boletus aureus.
Rastie na teplom podloží – vápence a dolomity – a prvé plodnice
sa objavujú už v máji. Rovnako zakončuje „hríbovú“
sezónu na jeseň – október,november. Všetky tri druhy sú skvostom
našej prírody vyhľadávané tak hubármi ako aj laikmi pre všestranné
použitie v kuchyni. Okrem spomínaných a v tomto regióne
vyskytujú: vzácny hríb Quelétov – Boletus queletii, hríb siniak
– Boletus luridus, hríb zrnitohlúbikový – Boletus erythropus.
Všetky sú jedlé Podobný hríbu smrekovému je podhríb žlčový –
Tilopilus felleus, ktorý e pre horkú chuť nejedlý. Omylom zobratá plodnica
pokazí chuť celého jedla. Podobne sa môže zachovať hríb satanský –
Boletus satanus. V staršej literatúre sa uvádza ako jedovatý až
smrteľne jedovatý. Tepelnou úpravou stráca väčšinu jedovatých látok.
Jeho požitie spôsobuje prinajmenšom tráviace ťažkosti.
Ďalšou skupinou hríbovitých sú suchohríby. Najpočetnejší a
najvyhľadávanejší je suchohríb hnedý – Xerocomus badius. Rastie
hojne v ihličnatých a listnatých lesoch, kde sa v poslednej dobe
silne rozširuje zrejme na úkor citlivých ustupujúcich druhov.
Z ďalších druhov tu rastú: suchohríb plstnatý – Xerocomus
subtomentosus, suchohríb žltomäsový- Xerocomus chrysenteros a suchohríbnik
zamatový – Boletellus fragilipes. Všetky menované druhy sú jedlé.
Dôležitou skupinou hríbovitých sú masliaky. Najznámejší je masliak
oby-čajný- Suillus luteus, ktorý rastie prevažne pod borovicami. Pod
smrekovcom rastie masliak smrekovcový – Suillus grevillei.
V ihličnatých lesoch je hojný masliak zrnitý – Suillus
granulatus. Všetky menované druhy masliakov sú chutné a lahodné jedlé
huby.
Poslednou skupinou hríbovitých sú kozáky, vyhľadávané huby
všetkých labužníkov. Nápadne sfarbený je kozák osikový –
Leccinium versipelle. Už zďaleka na seba upozorňujú hnedooranžovými až
červenohnedými klobúkmi. Pod brezami rastie kozák brezový- Leccinium
scabrum s hnedým klobúkom. V hrabovo-dubových lesoch je častý
kozák hrabový – Leccinium griseum s typickým hnedým klobúkom,
ktorý za suchého počasia praská. Všetky uvedené druhy kozákov
v melčicko-lieskovskom regióne sú jedlé huby. Snáď iba menšou
chybou krásy je, že pri sušení stmavnú. To im však neuberá na chuti a
sú cenené rovnako ako ostatné jedlé h
Mapa stránok | webdesign © bart.sk | Tvorba webstránok od MAKOTECH.SK